Ako k nám zavítala inakosť

Autor: Katarína Hudyová | 12.5.2016 o 10:09 | Karma článku: 11,51 | Prečítané:  1733x

Každý v živote chceme niečo dosiahnuť. Ja som mala plán, úplne taký obyčajný plán. Mať rodinku, detičky, dobrého manžela a byť šťastná.

Jedno dieťatko sme už mali. Nášho nezbedného Martinka. Už pekne spával, vedel sa sám najesť a mne už dlho chodilo po rozume, že by bolo fajn, aby mal súrodenca. Všetko som si vysnívala. Aké to bude krásne keď sa budú spolu hrať a ako ich budem vychovávať, ako budem naše nové dieťatko nosiť, ako s ním budem spať.... a myslela som si že všetko pôjde lepšie ako pri prvom, predsa už mám nejaké skúsenosti. Chcela som si to všetko užiť ako sa len dá.

A tak sa stalo. Počali sme naše druhé dieťatko. Tehotenstvo bolo pokojné, bez komplikácii aj keď ja som mala stále nejakú obavu, že niečo nie je v poriadku. Nič neobvyklé. Nastávajúce mamičky majú predsa právo cítiť nejaké obavy. Všetky testy, ultrazvuky a prehliadky vyšli parádne.

Prišiel deň D. Po rýchlom pôrode prišiel na svet môj malý Samuel. Bábätko. Zdal sa mi maličký ako mačiatko.. Všetko bolo v poriadku. Aspoň sa zdalo. Fyzicky áno. Ale do tej malej hlávky ešte vtedy nikto nevidel. Tá malá kučeravá hlávka ukrývala tajomstvo a za veľkými modrými očkami sa ukrýval iný svet. Svet iného dieťaťa...

Spozorovala som to veľmi skoro. Najprv som si vravela, že predsa každé dieťa je iné, potom že má čas a nakoniec som si priznala že tu niečo nehrá..

A mala som pravdu..

Najskôr to bol dlhý spánok hneď po pôrode, kedy sa drobček nechcel nechať zobudiť a ani nakojiť, pokračovalo to takou akousi apatiou voči svetu, kedy prvé dva týždne len na veľmi krátku chvíľku otvoril očká a neskôr sa na nás odmietal istý čas čo i len pozrieť. Ten pohľad bol zvláštny. Taký sklený. Taký iný, akoby vôbec ten malý tvor necítil potrebu s niekým komunikovať...

Nereagoval keď sme mu niečo rozprávali, bol úplne ticho pekých pár mesiacov, až hrozivo ticho. Neotáčal sa keď sme na neho volali. Neskoro sa začal usmievať a aj to len niekam do diaľky. Nezaujímalo ho kde je, s kým je, ani že okolo neho pobehuje jeho brat, ktorý sa na neho tak tešil - keď sa narodil, rozplakal sa od šťastia a dnes sa pýta prečo sa Samuel s ním nechce hrať...

Motoricky sa vyvíjal dobre, ba až rýchlo. Keď mal 10 mesiacov začal chodiť. Začal pobehovať sem a tam bez nejakého záujmu. Nehral sa žiadno, nechcel nič robiť. Keď som ho posadila do kočíka tak pozeral niekam do prázda, mohla som sa mu prihovárať ale nemalo to žiaden význam. Občas sa stalo že sa na mňa pozrel že si ma všimol a vtedy som mala pocit, že všetko bude v poriadku že to chce len čas... bol to taký záblesk....

Keď som si ho posadila na kolená oproti sebe, zaujímalo ho tričko, moje náušnice, vlasy ale moja tvár nie... ak už ho nejaká tvár zaujala, tak sa na ňu dokázal bez pohnutia pozerať pár minút, bez toho, že by zmenil výraz tváre.. žiadne bábätkovské tváričky.. nikdy nebol prekvapený alebo vystrašený.. nechápal emóciám a doteraz nechápe... Nechápal komunikácii a doteraz nechápe.. Nerozoznával známe tváre..   Ak aj dnes prídem z práce a zbadá ma, málokedy beží ku mne a teší sa... vďaka za tie chvíle keď ma spozná, sú pre mňa nádejou, že to chce čas...

Keď mal okolo roka, naučil sa vkladať loptičky kade tade a robil to len tak automaticky bez nejakej emócie, Neskôr začal prevracať autíčka na kapotu a točiť ich a sedieť pri práčke keď prala.

Neukazuje prštekom, keď niečo chce, plače a ťahá sa mi na nohy a musím zistiť o čo ide...

Rád si obzerá vlastné ruky.....

Nerozpráva........

Nikto mi neveril,a ja som upadla do depresie. Naozaj to neprajem nikomu zažiť. Bola to asi najhoršia skúsenosť môjho života. Nevedela som spať, nejedla som, mala som pocit že život sa skončil. Nevedela som si predstaviť čo budem robiť. Zatial môj prvý synček strádal. Nemal mamu ktorú mával, netrávili sme spolu čas, ktorý sme zvykli.... bola som uplakaná a nešťastná... neverila som, že je to pravda...

Pomocnú ruku mi podali v centre včasnej intervencie v Prešove. Ukázali mi čo môžem s drobcom robiť. Ako trénovať očný kontakt, reakcie na meno, ako sa s ním hrať aby na mňa viacej reagoval... sú mojou psychickou podporov.

Samuel má necelých 15 mesiacov. Viem, že sa to zdá skoro na závery ale nezvyknem zatvárať oči pred niečím, čo absolútne existuje... Navštívila som aj pedopsychiatričku a má rovnaký  názor ako ja. Autizmus.

Dnes mi z mojich snov zostal jeden najväčší. Aby som sa mýlila. Aby sa všetcia mýlili.... 

Často je to ťažké, pretože ešte nie som vnútorne silná odolávať tejto skutočnosti. Často sa stránim ľudí, a mám panický strach z mamičiek, ktoré sú zvedavé a majú pocit, že majú nejaké právo vedieť prečo je Samuel Samuelom... 

Je pre mňa ťažké ako matku, prežívať pocity odmietnutia. Pocit že moje dieťa nevie kto som... zatiaľ...

Verím a dúfam že nájdeme spôsob, ktorým naše kučeravé modroočko bude môcť vstúpiť do "nášho" sveta a bude sa v ňom cítiť ako doma.

S každým novým dňom mi svitá nádej. S každým opätovaným úsmevom a pohľadom sa posilňuje.

Ak sa nič vo vesmíre nedeje náhodou, tak potom verím že mi bude dovolené pochopiť svet môjho dieťaťa, ktorý je aj mojím svetom.

Milujem ho, moje bábätko

 

Katka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?